Čo by ste "nemali" vedieť o homosexualite

Autor: Marek Nikolov | 28.5.2008 o 6:45 | Karma článku: 11,92 | Prečítané:  4335x

Čo je to homosexualita? Je homosexualita naozaj nemenná? Ako vzniká homosexuálna orientácia?

Čo je to homosexualita? Názory odborníkov na homosexualitu sa rôznia. V medzinárodnej klasifikácii chorôb  MKCH-9 bola definovaná ako „výlučná alebo prevládajúca náklonnosť k osobám toho istého pohlavia s pohlavným stykom alebo bez neho“ – v kapitole duševných porúch.

Homosexualita ako medicínska diagnóza bola z desiatej edície Medzinárodnej klasifikácie chorôb(MKCH-10) vylúčená dňom 1.1.1993.

K vylúčeniu došlo pod vplyvom Americkej psychiatrickej asociácie (APA), ktorá v roku 1973 odstránila diagnózu homosexuality z diagnostického manuálu chorôb. Tomuto kroku  nepredchádzala žiadna seriózna vedecká diskusia.  Viacerí predstavitelia APA, ktorí za týmto krokom stoja.(napríklad americký profesor psychiatrie Dr. Spitzer)  dnes toto rozhodnutie nepovažujú za správne  a priznávajú jeho politické pozadie. „Odpatologizovanie“ homosexuality sa uskutočnilo potom, čo aktivisti gay hnutí násilne prerušili niekoľko stretnutí APA na začiatku 70. rokov 20. storočia.

 Je homosexualita naozaj nemenná? Dr. Spitzer vo svojej štúdii, prezentovanej 9. mája 2001 na každoročnom stretnutí APA, zistil, že niektorí ľudia sú schopní zmeny a niektorí sa naozaj zmenia. Väčšina z nich hľadala zmenu preto, že homosexuálny spôsob života bol už pre nich citovo nedostatočný. Mnohých trápila promiskuita, neusporiadané vzťahy, konflikt s náboženskými hodnotami, túžba po heterosexuálnom manželstve, alebo jeho udržaní. Ďalej uvádza skúsenosť, že aj keď niektorí ľudia nedokázali zmeniť svoju sexuálnu orientáciu a len utlmili svoje správanie sebaovládaním, uvádzali zlepšenie psychického zdravia. Tiež na margo svojej štúdie povedal, že kto chce, by mal mať príležitosť takúto terapiu absolvovať. Ako vzniká homosexuálna orientácia? 

Doposiaľ neexistuje žiadny dôkaz o tom, že homosexualita je vrodená. Martin Dannecker, profesor Sexuologického inštitútu univerzity vo Frankfurte nad Mohanom (SRN), píše: „Všetky v minulosti nastolené pokusy biologicky odôvodniť homosexualitu skončili fiaskom.“  ( Dannecker, M.(r.2000). Sexuálno – vedecké posudky k homosexualite.)

Možno povedať, že homosexuálna orientácia vzniká ako následok súhry viacerých faktorov, nikdy nie iba jedného. Mnohí odborníci  sa zhodujú v tom, že veľkú úlohu zohráva práve dysfunkčné rodinné prostredie, sexuálne zneužitie v detstve alebo sklamanie v láske.

Každý chlapec, ktorý vo svojom detstve alebo dospievaní zistí, že sa mu viac páčia chlapci ako dievčatá, je tým skôr zmätený ako nadšený. Rovnako to platí o dievčatách. Ten, kto takéto homosexuálne sklony prežíva, za to nemôže. Niektorí to vnímajú ako nechcenú vnútornú ťažkosť.

Nakoľko homosexualita je pravdepodobne podmienená mnohými faktormi, nie len jedným, tieto ťažkosti možno riešiť predovšetkým individuálnym prístupom.

Americký psychoterapeut Joseph Nicolosi,  (pôsobil viac rokov ako prezident NARTH- Národnej asociácie pre výskum a terapiu homosexuality (pozri na www.narth.com)), pri svojom vysvetlení koreňov homosexuálneho vývinu u mužov prikladá ústrednú dôležitosť narušenému vzťahu k otcovi. Človeku, ktorý trpí pre svoju homosexuálnu príťažlivosť, chýba priateľstvo so svojim otcom a  vo svojom dospelom živote prežíva „reparatívne nutkanie“: chce získať svoj podiel mužskosti, ktorý sa nevyvinul vo vzťahu k otcovi, od svojho sexuálneho partnera.

Podľa Nicolosiho sa väčšina odborníkov zhoduje, že kritickým obdobím pre identifikáciu pohlavia je obdobie pred tretím rokom. Ak otec chlapcovu iniciatívu nepotvrdí, nevšíma si ju alebo dokonca otvorene odmieta, je vnútorne zranený a na obranu pred ďalším zranením sa v budúcnosti odcudzuje otcovi. Na druhej strane  otec  ostáva pre neho tajomstvom a mužskosť fascinujúcim teritóriom. Porucha pohlavnej identity je základom, z ktorého sa neskôr vyvíja homosexuálna príťažlivosť. Mechanizmus psychologických príčin lesbizmu je podobný mechanizmu mužskej homosexuality. Podľa holandského psychológa - psychoterapeuta Aardwega, nižší podiel homosexuality u žien možno vysvetliť z vývinovej perspektívy: dievčatko musí prejsť len jedným oddelením od svojej matky, aby vytvorilo svoju osobnú a ženskú identitu – na rozdiel od dvoch fáz oddelenia u chlapca: keď sa chlapec ako jednotlivec oddelí od matky, musí ešte potvrdiť svoju odlišnosť od nej ako muž (zatiaľ čo dievča tento druhý krok urobiť nemusí).

Psychologické korene ženskej homosexuality tiež spočívajú v deficite identity pohlavia alebo „komplexu menejcennosti ženskosti“. Úloha narušeného vzťahu k otcovi pri formovaní mužskej homosexuality sa podobne odohráva pri veľmi problematickom vzťahu k matke u lesbizmu. Niektoré ženy zažili emocionálny odstup od svojej matky, iné mali nadmernú väzbu na svojho otca, ďalšie sa cítili byť postavané do mužskej role. Okrem toho v prípade homosexuálne orientovanej ženy je možná i epizóda sexuálneho zneužitia mužom, takže z toho vyplýva averzia voči všetkému čo je mužské.

 Skreslenosť informovanosti verejnosti o homosexualite je faktom. Ako sa treba správať k ľuďom, ktorí prežívajú homosexuálnu orientáciu ako stav prechodný, alebo trvalý?

1. V žiadnom prípade neoznačovať nikoho „nálepkou“ „homosexuál“. Ako pravdivé pomenovanie takejto situácie je dôležité povedať, že sa jedná o človeka, ktorý prežíva homosexuálne sklony, alebo že je človekom s homosexuálnou orientáciou.

2. Je neetické a nespravodlivé odsudzovať ľudí, ktorí prežívajú homosexuálnu orientáciu.

3. Je dôležité vedieť, že nie každý človek s homosexuálnou orientáciou takto prakticky aj žije!

 Adopcia detí homosexuálnymi pármi áno, či nie? 

Holandský psychológ – psychoterapeut Dr. Aardweg sa k adopcii detí homosexuálnymi pármi vo svojej prednáške v Prahe v r. 2001 vyjadril: „Pokiaľ sa presne pozrieme na prieskum, všetko poukazuje na fakt, že je to pre deti katastrofálne.“ Manželstvo ako zväzok muža a ženy je prirodzeným prostredím pre život dieťaťa. Je akousi paradigmou od začiatku sveta. Nijaký iný vzťah sa mu nevyrovná, pretože neplní toto prirodzené poslanie. Žiadne zrovnoprávnenie na tom nič nezmení, lebo muž a žena sú v tomto poslaní nezastupiteľní. Muž nemôže ženu zastúpiť v úlohe matky, nositeľky života. Ak sa niekto vymyká zo zákonov prírody, nemôže žiadať, aby sa mu prispôsobila.

Príklad: Nikto neprišiel s myšlienkou vyžadovať právo na videnie pre slepých. Nie, že by im niekto chcel toto právo uprieť, ale preto, že toho nie sú schopní. Ani z homosexuálneho registrovaného partnerstva sa nestane manželstvo iba tým, že sa manželstvom nazve. Jednoducho preto, že nie je schopné plniť úlohu manželstva.

Adopcia detí homosexuálnymi pármi je nevhodná nie preto, že by homosexuálne orientovaný človek nebol schopný mať dieťa rád, ale preto, že pre dobro dieťaťa sú nevyhnutní obaja: muž i žena, otec i matka.

 

Európsky súd pre ľudské práva umožnil (22.01.2008) homosexuálne orientovaným ľuďom vo vyše 40 krajinách Európy (vrátane Slovenska) domôcť sa adopcie detí prostredníctvom súdov. Svoj nesúhlas s takýmto smerovaním Európy  môžete vyjadriť vlastným protestom z www.pastorbonus.sk

  Čo teda zostáva ľuďom s homosexuálnymi sklonmi? 

Čo sa týka terapie a túžby niektorých jednotlivcov po heterosexuálnej adaptácii, vzhľadom na vylúčenie homosexuality z MKCH-10, im v súčasnosti  v rámci zdravotníckych zariadení nikto oficiálne pomoc neposkytne. Často sa preto združujú do rôznych svojpomocných skupín. V tomto zmysle možno hovoriť o diskriminácii ľudí, ktorí sa s touto požiadavkou nemajú na koho obrátiť. S takouto situáciou však nesúhlasia odborníci, ktorí majú za sebou desiatky rokov praxe (ako aj nemálo ľudí s homosexuálnou orientáciou).Títo odborníci, ale i laici sú združení v NARTH – Národná asociácia pre výskum a terapiu homosexuality so sídlom v Kalifornii v USA. Jedná sa o odborníkov vo svete mimo tzv. postkomunistických krajín, pretože odborníci psychológovia a lekári v socialistickom režime nemali možnosť sa dostatočne vzdelávať v metódach psychoterapie (pozri na www.narth.com). A práve týmito metódami odborníci mimo socialistických krajín desiatky rokov až do 1.1.1993 aj oficiálne sprevádzali homosexuálne orientovaných ľudí v rámci zdravotníckych zariadení. Desiatky z týchto odborníkov však aj ďalej s takýmito klientmi terapeuticky pracujú. Psychoterapia vedie alebo má viesť k tomu, aby riešila tie problémy, v ktorých má homosexualita svoje korene. Samozrejme má byť určená pre tých, ktorý majú o ňu záujem.

 Homosexuálny sex a ochorenia 

Osoby, ktoré praktizujú homosexuálny sex, trpia častejšie psychickými ochoreniami ako osoby, ktoré žijú len heterosexuálne. Taktiež častejšie poruchami imunity alebo infekciami hrubého čreva a zažívacími problémami. Na mužov, ktorí sexuálne žijú s mužmi, pripadá vysoký počet neuróz strachu a depresie. U žien, ktoré sexuálne žijú so ženami, sa oveľa častejšie vyskytujú závislosti na liekoch, alkohole a iných návykových látkach ako u žien, ktoré žijú len heterosexuálne.

 

Prioritne nesexuálnu potrebu lásky nemožno naplniť sexuálnym spôsobom. Rozsiahle závery amerického výskumu (USA) k otázke sexuálnej vernosti Washington (r. 2004),  zakladajúce sa na samostatných výpovediach , priniesli tieto výsledky:

 Sexuálna vernosť (samostatná výpoveď) v percentách:

-          vydaté ženy 85%

-          ženatí muži 75,5%

-          homosexuálni muži (terajší vzťah) 4,5%

Sexualita je veľmi dôležitou, nie však jedinou stránkou života. Pred  každým človekom stojí otázka ako šťastne a zmysluplne prežiť svoj život. Je fakt, že homosexuálne orientovaný človek má hľadanie odpovede na túto otázku oveľa ťažšiu. Preto si zasluhuje, aby sa otázke jeho orientácie, ktorú si sám nevybral, venovali skutoční odborníci a aby im bola predovšetkým v postkomunistických krajinách venovaná oveľa väčšia odborná pozornosť, ako tomu bolo doteraz. Minimum, ktoré si zasluhuje homosexuálne orientovaný človek od laikov, je láskyplný postoj k nemu a ak sám chce, tiež  podanie pomocnej ruky pri hľadaní náplne a zmyslu jeho života.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Civilizovaná divočina. Na severe Slovenska to záhadne funguje

Oravská Polhora pôsobí ako vymyslená. Nízka nezamestnanosť, vysoká pôrodnosť, kultúra. Šéfuje jej len 33-ročný starosta.


Už ste čítali?